Prvá zachovaná písomna správa o meste z roku 1247 sa týka sporov nemeckých osadníkov Prešova s bardejovskými cistercitami ohl'adom hraníc chotára. V roku 1299 získava Prešov, Veľký Šariš a Sabinov mestské privilégiá od Ondreja III. V tomto období je už mesto súdne i správne nezávislé od šarišských županov. Orgány mestskej správy sa rozširujú a ustal'ujú, mesto získava od Ladislava V. v roku 1453 erb, používa svoju pečať, pokračuje vo výstavbe opevnenia - stáva sa významným stredovekým mestom so všetkými atribútmi prosperujúceho slobodného král'ovského mesta.

V expozícii to dokumentujú kópie erbových listín z roku 1453, 1548, 1558, kniha mestských práv, pečate, pečatidlá, veduty, architektonické články a d'alšie zaujímavé exponáty, týkajúce sa hlavne výstavby hradieb. Zbrane, železné pokladnice, fotografie i maketa mesta nám plasticky približujú vznik a formovanie stredovekého Prešova, vývoj jeho správy, architektonický vývoj, ale aj ostatné významné udalosti, ktoré písali históriu mesta.

Spoločenský a kultúrny život Prešova je predstavený ukážkami odevných súčiastok z 2. polovice 19. storočia, nábytkom, divadelnými plagátmi, dobovými pozvánkami, ale aj unikátnymi fotografiami Karola Divalda z požiaru v roku 1887, pôvodnou mapou dokumentujúcou tento požiar, ktorý bol nielen katastrofou pre mesto, ale aj dôležitým medzníkom, po ktorom historická čast' Prešova dostala svoju dnešnú podobu. Hospodárske aktivity v 19. storočí predstavujú výrobky prešovskej kachliarne - 2 rekoštruované kachl'ové pece začlenené do expozície, biely hlinený riad, bankové a sporitel'né knižky, fotografie a pod.

Záver expozície dejín mesta je venovaný osobnosti Mikuláša Moyzesa ktorý pri vzniku ČSR ako predseda Slovenskej národnej rady v Prešove organizuje slovenské školstvo, kultúru, hudobný a spoločenský žvot. Bol správcom štátneho učitel'ského ústavu, profesorom hudby a vedúcou osobnost'ou kultúrnych spolkov v Prešove i na Slovensku. Patril k zakladatel'skej generácii slovenských hudobných skladatel'ov

{gallery}presov_9_19{/gallery}

Z pokolenia na pokolenie- história materiálnej a duchovnej kultúry Šarišskej dediny.

Historické územie Šariša je neprerušovane osídľované od Slovanského obdobia. V 13.st je toto územie osídľované nemeckými kolonistami a v 14. st. severozápadnú karpatskú oblasť ovplyvnila kolonizácia podľa valaského práva, ktorá v regióne Šariša doznieva ešte v 18. st. Ľudová kultúra tohto regiónu si udržala svoj pôvodný poľnohospodársky charakter, doplnený čiastočne o chov dobytka a oviec.

Medzi základné potreby človeka okrem výživy a odevu patrí prístrešie ako ochrana proti nepriaznivým účinkom prírody, čiže príbytok. Ľudová architektúra je tak priamym odrazom prírodných pomerov tej oblasti v ktorej sa utvárala a vyvíjala. Vzhľadom na lesnatý terén Šariša dominuje v tomto regióne drevená architektúra s dvoma variantmi domov – v severozápadnej časti s dostatočným množstvom mäkkého ihličnatého dreva je to klasický zrubový dom, v južnej časti v oblasti Slánskych vrchov, kde prevládajú listnaté porasty je to drevený dom s rámovou konštrukciou.

Od polovice 19. st. sa na Šariši udomácňuje architektúra murovaná s použitím troch stavebných materiálov – surová tehla –valki, pálená tehla a kameň. Fotozábery od 50. tych rokov 20. st. po koniec 20. st.– exteriéry aj interiéry z celej zbernej oblasti múzea. Keďže hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo, do vybavenia gazdovstva patrilo náradie a pracovné nástroje používané nie len na obrábanie pôdy, ale nevyhnutné na chod a existenciu celého gazdovstva – pod prístreškom je umiestnený celodrevený voz z obce Vysoká, ľahký špeciálne zhotovený a používaný v horských oblastiach Šariša, na voze pluh, opálky, hrable, pod prístreškom umiestnené „koľca“ ku pluhu, drevené brány na bránenie po orbe pred siatím a po siati, postroj na koňa, drevené vidly na hnoj, motyky, rôzne veľkosti košíkov používaných okolo domu a gazdovstva z lúpaných i nelúpaných prútkov, používali sa na nosenie krmy, zemiakov ovocia, košík pletený z korienkov jadlovca (borievky), v ktorom sa dala preniesť voda. Na nosenie vody sa používali drevené putne – debnárske výrobky, ktoré neskôr nahradili drotárske vedra, od 50.tych rokov 20.st. vedra vyrábané továrenský lisovaním. Keďže studní na kvalitnú pitnú vodu bolo v minulosti na dedinách pomenej – často bola na dedine len jedna či dve kvalitné studne, používali na nosenie vody drevené nosidlá vymodelované z dreva, ktoré sa ukladali na ramená.

{gallery}zpoknapok1{/gallery}

Drevo vôbec bolo najužívanejším materiálom na výrobu domáceho náradia, nábytku, či predmetov dennej potreby. Najlepšie je to vidieť v ďalšej časti expozície, ktorá je inštalovaná ako vstupný priestor domu – pitvor „prikľet“. V regióne Šariša bol tento priestor v dome celoročne obývaný. Pôvodne v ňom bolo umiestnené otvorené ohnisko „pahrutka“, ktoré v 20.tych rokoch 20.st. začína nahrádzať šporák „šparhet s kotľinu“. Zariadenie pitvora bolo vždy jednoduché a hlavne funkčné – nachádzali sa tu predmety každodennej potreby vyrobené prevažne z dreva ako je kuchynské náradie nevyhnutné pre chod domácnosti – korýtka na múku, fazuľu, jednoduché či dvojité používané pri pečení chleba na pšeničnú a žitnú múku, rôzne veľkosti „mutvičiek“, „šprudľovki“, sekáče na „papcun“ - cestovina, strúhadla – „tarla“, lopáre na halušky – „drušľaki“, stupka na mak, bola tu umiestnená kameninová fľaša na petrolej s plechovou konvicou na nelievanie petroleja, závesný rám na riad, niekedy aj sud s kapustou, hoblík na kapustu, jednoduché a mechanické drviče zemiakov – „pučaki“, dá sa povedať, že univerzálny drevený riad – „obarlovik“, užívaný na umývanie riadu, pranie, kúpanie detí. „Lada“ - truhla, tiež „pajstruna“ na múku, ktorá okrem odkladania predmetov či potravín často slúžila ako pracovný stôl, na ktorý sa položila tabla na cesto, alebo na tento účel slúžilo veko vrch lady. Bolo tu uložené náradie používané pri pečení chleba – „lopata, pocisk, vidli“. Dlážka v pitvore bola vždy z udupanej hliny. Hlavným obytným priestorom v dome však bola izba v ktorej sa sústreďoval všetok život v dome od narodenia až po smrť. V nej sa odbavovali rodinné a výročné slávnosti, obrady, prijímali návštevy, jej zariadenie bolo síce účelné a predovšetkým funkčné, ale aj reprezentačnejšie ako zariadenie pitvora. Izbe dominovala v rohu umiestnená jedna, alebo dva postele sviatočne vystlané doma tkanými obliečkami – červenina. Pri väčšom počte členov rodiny sa do izby umiestňovala vysúvacia lavica „šľubank“ v ktorej spávali deti. Na sedenie používali dlhu lavicu , „ľimbak“, ktorá sa vždy umiestňovala na vchodovú stenu domu. Interiér izby dopĺňal „ram“ respektíve polička na taniere a džbánky. „Ram“ na riad sa skladal z dvoch časti – spodnej, ktorá mala buď tvar „komódy“ so zásuvkami, na ktorej bol umiestnený rám na taniere a riad používaný v domácnosti, alebo spodná časť mala dvierka, vrchnú tvoril rám na riad a vytvárali jeden celok umiestnený v izbe oproti šporáku pri vchodových dverách. Na svietenie sa používali visiace petrolejové lampy s ozdobným krytom.

Neodmysliteľnou súčasťou interiéru izby boli obrázky svätcov, patrónov domu, obce, kostola či obrázky donesené z púti, ktoré boli rozvešané na stenách po obvode izby. Z detského nábytku sa v domácnostiach veľmi často používali drevené „stojáky“ pre deti, hojdací koník, kolíska na hranie, ale aj loptičky z kravskej srsti, alebo handričkové bábiky. Hoci bolo poľnohospodárstvo hlavným zdrojom obživy, nie vždy dokázalo uživiť obyvateľov Šariša. Toto pôvodné zamestnanie si ľud dopĺňal vedľajšími zamestnaniami, ktoré aj keď sa nevykonávali nepretržite, tvorili často jediný zdroj príjmov.

{gallery}zpoknapok2{/gallery}

Pre východné Slovensko a Šariš zvlášť je typické spracovanie ľanu, konopí, ovčej vlny na textilné vlákna a textilné výrobky. Z pracovného náradia, ktoré sa používalo pri spracovaní textilých vlákien sú v expozícií vyinštalované „cerľica“ na zmäkčovanie byle lámamín, „pačesovačka“ na roztrapkanie a rozčesanie zmäkčených rastlín, ktoré sa zbavujú odpadu a načisto sa pačesujú, (pri tejto činnosti sa materiál triedi podľa kvality na tri skupiny – 1.najkvalitnejší ľan, 2.menej kvalitné pačesy, 3. odpad „zreby“). Ďalej praslica „kudzeľ“ a kolovrátok používané na pradenie skrúcanie nite na vreteno, mechanické a ručné motovidlo používané na zmotávanie nite z vretienok do pásma, 30 až 40 nití (otočení motovidla) ide do jedného pásma, dvadsať pásiem tvorí jeden lakeť. Keď je lakeť namotaný pradeno sa sníme navinie pomocou navíjadla cievok „śmertka“- nástroj, ktorým sa priadza natáča na osnovné cievky „fajfy“. Na spracovanie pripravených priadzi do tkanín sa využívali „krosná“. Natiahnuté osnovy sa striedavým pohybom zdvíhali a klesali. Medzi ne sa vkladá tzv. útok, ktorého pohyb smeruje kolmo na smer navinutia nití (priadzí) v osnovách. Domácim tkáčstvom sa v Šariši zaoberali ženy takmer v každej domácnosti, tkali pre vlastnú potrebu tenké plátno na košele, ale aj „drelich“ (hrubšia tkanina, keper) na posteľné obliečky, plachty , nohavice a hospodárske textílie – „mechi“, noše – „zajdi“, plachty na prikrývanie – „poňvi“. Krásu Šarišských tkanín obdivovali a aj dnes obdivujú znalci textilu. Vedľa plátnovej väzby sú to ripsové, keprové – drelichové, atlasové a rôzne tkaniny doplnené farebným koloritom harmonizujúcim so základným materiálom.

Ľudové remeslá zahŕňajú široký sortiment výroby úžitkových predmetov a spracovania domácich i prírodných surovín pre vlastné uspokojenie každodenných potrieb, ale aj pre uspokojenie potrieb širšej spoločenskej komunity, ktorá pomáhala výrobcom prilepšiť si svoju ekonomickú situáciu. V priebehu svojho vývoja niektoré remeslá prirodzene zanikali, vznikali však aj nové, mnohé sa prispôsobovali trhu, dobe, alebo sa pretransformovali a prispôsobili novým ekonomickým podmienkam. V plnej kráse sa do súčasnosti uchovalo soľnobanské čipkárstvo, ktorého vznik sa datuje na koniec 16.storočia a jeho bohatú tradíciu dnes oživuje a krásu čipiek do sveta šíri Cech soľnobanských čipkárok.

Veľmi živým remeslom vzhľadom na tkáčsku tradíciu výroby plátna bolo farbiarstvo a modrotlač, ktoré sa na východnom Slovensku zachovalo do 60.tych rokov 20. st. Modrotlač bola veľmi vďačným a rozšíreným materiálom hlavne v tradičnom ľudovom odeve z ktorej sa šili sukne, zástery, šatky.

{gallery}zpoknapok3{/gallery}

Výroba sladkého pečiva, ktorá mala obetnú funkciu bola známa už v starom Ríme, o jej rozšírenie sa zaslúžili kláštory, dožila sa súčasnosti a je veľmi obľúbenou pochúťkou malých i veľkých návštevníkov tradičných jarmokov. Medovnikári pracovali aj ako sviečkári a do ich sortimentu výrobkov v minulosti patrila aj výroba a odlievanie votívnych obetných predmetov s funkciou vyprosiť si zdravie na sebe i hospodárstve – tomu zodpovedá odliatok trup, oči, kôň a pod. Tieto jemne predmety odlievané z vosku „oferty“ sú v dnešnej dobe vzácnosťou a dokumentujú nám duchovný život nášho ľudu.

Klobučníctvo, kožušníctvo, remenárstvo boli remeslá, ktoré uspokojovali predovšetkým každodenné potreby ľudí. Patria k najstarším remeslám, ktoré sa začínali osamostatňovať už v 14. a 15. st. Pre svoje praktické potreby sa udržali do polovice 50-tych rokov 20. st. keď postupne zanikajúce dielne s výrobnými nástrojmi doplnené o výrobky zozbierané v teréne sa dostali ako exponáty do nášho múzea.

Nesporne k najstarším špecializovaným remeslám patrí hrnčiarstvo, ktorého rozvoj závisel od výskytu vhodnej hliny, ktorej je na Šariši dostatok a to ovplyvnilo vznik dielni v Prešove, Veľkom Šariši, Sabinove, Lipanoch, Bardejove. Široký sortiment úžitkového riadu vyrábaný v týchto dielňach je zastúpený a rozmiestnený podľa spôsobu užívania v celej národopisnej expozícií.

Salašníctvu, či bačovstvu, ako sa mu na Šariši hovorilo, je venovaná posledná časť národopisnej expozície. Je prezentovaná tradičným odevom, ako aj predmetmi dennej potreby, bez ktorých by sa život baču a jeho pomocníkov, valachov - juhasov, v letnom období nezaobišiel, ako napr. „črpák“, „gelety“ na bryndzu, či mlieko, „putyra“ na kľagané mlieko, „trepačka“, „zberačka“, varecha na žinčicu, váha na syr atď. Nezabudlo sa ani na pastiersky hudobný prejav prezentovaný „gajdicou“, známou len medzi Šarišskými pastiermi.

Spracovala PhDr.Terézia Krafčíková

{gallery}zpoknapok4{/gallery}

Salašníctvo, na Šariši „bačovstvo“, je karpatský spôsob chovu oviec, ktorý prenikol koncom 14. storočia do Šariša ako valašská kolonizácia. Pôvodnými nositeľmi a šíriteľmi tejto pastierskej kultúry boli Valasi a Karakačania, na Šariši Rusíni..

Pri tomto spôsobe salašníctva sa ovce pásli na vyššie položených, nevyužívaných horských pasienkoch – lesy, hole. Stáda oviec s pastiermi „juhasmi“ zostávali na paši aj cez noc a to tradične od sv. Juraja 24. spríla, kedy sa konal výhon na pašu, do jesene 29. septembra na Michala, niekedy do 26. októbra na Demetera, alebo podľa počasia na Martina 11. novembra. Táto forma pasenia, okrem využívania vlny, mäsa a kože bola zameraná hlavne na spracovanie ovčieho mlieka. Špeciálnymi salašníckymi mliečnymi výrobkami boli ovčí syr, bryndza, ovčie maslo, žinčica, neskôr aj oštiepky a parenica. V pracovných postupoch, náradí a terminológii spracovania ovčieho mlieka sa nám zachovalo najviac cudzích neslovanských výrazov, ktoré poukazujú na rozšírenie pastierstva z juhovýchodných Karpatských oblasti Európy – „geleta, putyra, rincka, komarňik, podišar, strunga, bryndza, urda“.

So šalašníctvom sa objavilo aj nové plemeno oviec – valaška. Základnou hospodárskou jednotkou salašníctva bol salaš „košar“ so všetkým živým i mŕtvym inventárom. Jeho neoddeliteľnou súčasťou bol prístrešok pre baču „koliba“, s miestom na spracovanie a uskladnenie mliečnych produktov „komarňik s podišarom“, ohrada na nocovanie, ale aj dojenie oviec „košar so strungou“, strážne búdky „juhasov – koľibki“ a pomocné prístrešky pre hospodárske zvieratá chované na salaši – ošípané, teľce, kravy, kozy, psy a niekde aj hydina.

Ďalším najčastejšie využívaným produktom z oviec bola koža a vlna, z ktorej po spracovaní vyrábali domáce súkno – „postav“. Z tohto súkenného materiálu šili pre mužov nohavice „chološne“ i vrchné oblečenie pre ženy a mužov „huňki, čuhi a gubi“. Z kože kožušníci šili kožúšky pre mužov aj ženy a „serdaki“ – kužúšky bez rukávov.

Spôsob života nositeľov pastierskej kultúry v našom regióne vplýval aj na formovanie niektorých zložiek tradičnej kultúry. Vznikli osobité typy pastierskych piesní, tancov, zvykov a pastierskeho umenia. V obciach od vrcholu Minčola po západný chrbát Levočských vrchov v poriečí Torysy sa zrodil svetový unikát, bačovský hudobný nástroj „gajdica“, tanec „ovčí zdich“ a množstvo svojských zvykov, povier, čarovania a najmä bačovských piesní.

{gallery}salas{/gallery}

Záver expozície  dejín mesta Prešova je venovaná významnej osobnosti, hudobnému skladateľovi, pedagógovi a organistovi Mikulášovi Moyzesovi, ktorý najplodnejšie obdobie svojho života prežil v Prešove /1908 – 1944/. Pri vzniku ČSR ako predseda Slovenskej národnej rady v Prešove organizuje slovenské školstvo, kultúru, hudobný a spoločenský život. Bol správcom štátneho učiteľského ústavu, profesorom hudby a vedúcou osobnosťou kultúrnych spolkov v Prešove i na Slovensku. Napísal a vydal niekoľko učebníc hudby, ale aj učebnice zemepisu, slov. jazyka a počtov. Jeho skladateľský odkaz obsahuje kompozície rozličných žánrov a druhov.  Patril k zakladateľskej generácii slovenských hudobných skladateľov.

Exponáty z pozostalosti Mikuláša Moyzesa: nábytok, bytové doplnky, klavír, fotografie, notový materiál a pod. predstavujú nielen jeho život a tvorbu, ale aj atmosféru Prešova do roku 1944, kedy Mikuláš Moyzes zomrel. 

{gallery}moyzes{/gallery}

V interiéri vstupnej siene, na poschodí mestského paláca Rákociovcov, je pôvodná renesančná architektúra /stĺpy, klenby, krb/ zo 17. storočia. Nábytok z polovice 18. storočia je zastúpený dvoma komodovými sekretármi tabernákulového typu. Z konca 18. storočia je intarzovaný stolík a tiež súprava sedacieho nábytku so stolíkom. Nábytok z 19. storočia je zastúpený empírovou súpravou dvoch kresiel a stolíka s ebenovou dyhou a intarziou, drevenou truhlicou s bohatou rezbárskou výzdobou, kreslo s vyšívaným čalúnením a kreslom zdobeným portrétmi významných osobností uhorských dejín vyrobené pri príležitosti osláv milénia.

Ukážky dobového zariadenia prešovských meštianskych a šľachtických interiérov dopĺňajú reprezentačné zrkadlá, rámové a figurálne hodiny, svietnik, keramický stĺp, dózy s čínskymi motívmi, nádoby na chladenie nápojov, koberce a iné interiérové doplnky z 18. – 19. storočia.

V strede stĺpovej siene  je barokový  obraz Obetovanie Jefteho dcéry z roku 1751 od Johana Wenzela Bergla /1718 – 1789/. Vľavo od neho je nadrozmerný portrét baróna Štefana Dessewffyho, cisársko – kráľovského podmaršála a donátora piaristického gymnázia v Sabinove, z prvej štvrtiny 18. storočia, autor neznámy. Portrét Františka II. Rákocziho z roku 1905, je od významného maliara Maxa Kurtha, ktorý podstatnú časť svojho tvorivého života prežil v Prešove. Nad pôvodným renesančným krbom je portrét Hedryho dcéry z 19. storočia, od neznámeho autora. Znázorňuje pôvabnú príslušníčku starého šarišského  rodu Hedryovcov zo Širokého.

{gallery}nabytok{/gallery}

Expozícia je už sprístupnená verejnosti a rozšírená o výzbroj a výstroj z 2. svetovej vojny

Odkedy človek začal používat' nástroje, boli medzi nimi také, ktoré sa dali použit' ako zbrane. Spočiatku slúžili predovšetkým na lov, neskôr sa začalo bojovat' o majetok, hranice, územia. Expozícia dokumentuje vývoj ručných palných zbraní a pobočných chladných zbraní od 16. storočia do 20. storočia. Vyčlenené obdobie je na jednej strane ohraničené najstaršími exponátmi, ktoré múzeum vlastní, na druhej strane prudkým rozvojom priemyselnej výroby zbraní pre potreby armád koncom 19. storočia. Výstava umožňuje spoznat' druhovú rozmanitost' exponátov,technický vývoj, ale aj remeselnú zručnosť a umelecké cítenie výrobcov.

{gallery}zbrane0{/gallery}

Prevratným vynálezom v dejinách l'udstva bolo objavenie pušného prachu a jeho explozívnych účinkov, čo podmienilo vznik a vývoj palných zbraní. Palné zbrane v Európe boli známe od 14. storočia. Najstaršie ručné palné zbrane sa odlievali z bronzu, mosadze, neskôr sa kuli zo železa. Vojenská puška nie je nikdy zdobená, lovecká je naopak charakteristická bohatou výzdobou hlavne a pažby. Najstaršou a vel'mi cennou je lovecká gul'ovnica s vonkajším kolieskovým zámkom, bohatou intarziou a pažbou vykladanou plátkami kostí a perlete z konca 16. storočia.

{gallery}zbrane2{/gallery}

Vynájdením kresadlového zámku (holandský, španielsky, začiatok 17. storočia francúzsky) sa vytvorila dokonalejšia zbraň. Na rozdiel od kolieskového zámku iskrenie tu nevzniká trením, ale úderom kohúta s pazúrikom o ocielku. V dielňach barokových puškárov sa vyrábali zbrane podl'a francúzskych vzorov. Pažby pušiek sa vykladali intarziou, hlavne sa zdobili drahými kovmi, využívali sa reliéfne medailonky.

Zvlášt' vzácny je pár značkovaných gul'ovníc od bratislavského puškára Fischera z polovice 18. storočia. Hlavne majú z damacénskej ocele s majstrovskou zámkou, zámkové dosky s výjavmi z pol'ovačiek, súprava je mosadzná s nízkym reliéfnym ornamentom.Z pobočných chladných zbraní vystavujeme šable, ale aj kordy a paloše. Šabl'a je pobočná chladná zbraň s jednostranne brúsenou zakrivenou čepel'ou. V pravidelných jednotkách európskych armád sa jej používanie rozširuje koncom 18. storočia, neskôr majú jednotlivé druhy vojska svoju vzorovú šabl'u.

{gallery}zbrane1{/gallery}

Historické hodiny predstavujúce spojenie vedy a umenia majú od samého začiatku nielen technickú, ale aj estetickú funkciu - merať čas čo najpresnejšie a svojím vzhľadom priťahovať pozornosť ľudí. Meranie času bolo predmetom záujmu človeka už v staroveku, kedy si ľudia určovali čas podľa slnka a hviezd. Prvými prístrojmi na meranie času boli rôzne typy slnečných, vodných, pieskových, ortuťových či sviečkových hodín. Mnohé z nich pretrvali až do novoveku (napr. slnečné alebo presýpacie hodiny). Tieto elementárne prístroje na meranie času boli nahradené vynálezom kolieskových mechanických hodín, ktorých vývoj sa uberal od najstarších mohutných železných vežových hodín a orlojov v 13. – 14. storočí, k prvým interiérovým hodinám, ktoré sa objavili na začiatku 15. storočia. Výrobcovia hodinových strojov a výrobcovia hodinových skriniek úzko spolupracovali až do konca 17. storočia. V 18. a 19. storočí s rozvojom hodinárstva sa začali špecializovať.

Výroba hodín bola náročným procesom , na ktorom sa okrem hodinárskych majstrov museli podieľať aj iní remeselníci a umelci (napr. kováči, zámočníci, zvonári, odlievači kovov, rezbári, zlatníci, maliari, sochári a mnohí ďalší). V expozícií historických hodín zaraďujeme medzi najstaršie exponáty nástenné hodiny zo železného plechu s rímskymi maľovanými číslami s jednou hodinovou ručičkou , vyrobené na začiatku 18. storočia Jánom Krausom z Krompách. Z importovaných hodín je to hodinový stroj prístenných stojacích hodín holandského výrobcu Jána Breuklaara z Amsterdamu, z polovice 18. storočia. Má bohato gravírovanú ciferníkovú dosku, na ktorej je okrem rímskych hodinových a arabských minútových číslic aj sekundový ukazovateľ. Na ciferníku sú aj pohyblivé ukazovatele mesiacov a dní v týždni. V dolnej časti je maľba krajinky, do ktorej je zakomponovaný pohyblivý ukazovateľ fáz mesiaca. Z druhej polovice 18. storočia sú to konzolové hodiny staronemeckého typu, tradične označované podľa tvaru hodinovej skrinky aj ako tabernákulové hodiny, ktoré reprezentujú obdobie baroka.

Najviac vystavovaných hodín je z 19. storočia, ktoré je prezentované kolekciou stĺpikových, obrazových a rámových hodín, doplnených o nástenné hodiny z druhej polovice 19. storočia s presahom do začiatku 20. storočia. Stĺpikové hodiny boli mimoriadne obľúbené a vo veľkých množstvách a variantoch vyrábané od roku 1820 až do druhej polovice 19. storočia. Ich hodinový strojček bol obvykle umiestnený v kruhovom puzdre nad stĺpikmi so zrkadlovým pozadím, prípadne bol zavesený medzi drevenými alebo alabastrovými stĺpikmi, zdobenými mosadznými alebo drevenými pätkami a hlavicami. Rôzne alabastrové, perleťové, kovové a drevené vyrezávané aplikácie, intarzie, zrkadlá a pod. zdobia tento typ hodín z obdobia klasicizmu.

{gallery}hodiny1{/gallery}

V prvej polovici 19. storočia sa vyrábal aj ďalší typ hodín – nástenné obrazové hodiny. Hodinový strojček bol umiestnený priamo v obraze alebo v ráme hodín. Obľúbeným doplnkom tohoto typu hodín bol hrací stroj. V expozícií sú obidva typy spomínaných hodín. Obrazové s výjavom bitky s Turkami a hodinovými strojom umiestneným do zlatého rámu so štukovými aplikáciami a obrazové hodiny romantickej alpskej krajiny s hodinovým strojom umiestneným priamo v obraze, s ciferníkom vo vežičke malého hradu. Po roku 1850 sa objavujú nástenné rámové hodiny, ktoré majú hodinový strojček umiestnený v zlátenom ráme zdobenom početnými kovovými a štukovými aplikáciami. V expozícií sú vystavené štyri varianty týchto nástenných rámových hodín.

Na našom území veľmi rozšírenú a populárnu skupinu nástenných hodín, predstavujú regulátory, alebo im podobné typy, ktoré sa vyrábali v 19. storočí v Rakúsku, Nemecku a Maďarsku. Viedenské nástenné hodiny mali pomerne presný hodinový stroj kontrolovaný kyvadlom. Pohon zabezpečovalo závažie, často doplnené bicím zariadením. Boli montované do elegantných nástenných drevených skríň, ktoré sa zdobili vyrezávanými prvkami podľa dobového vkusu. Z veľkého množstva rôznych typov hodín vyrábaných v 19. storočí prezentujeme aj dve ukážky nástenných hodín s porcelánovými doskami z prelomu 19. a 20. storočia. Stolové hodiny z lisovaného dreva vyrobené v USA koncom 19. storočia, ľudovo nazývané aj americké hodiny, si pri návrate domov prinášali naši vysťahovalci pred 1. svetovou vojnou. Výber historických hodín predstavuje rôzne typy hodín vyrábaných a hlavne používaných v našom regióne v období od začiatku 18. storočia do začiatku 20. storočia.

{gallery}hodiny2{/gallery}

Národopisná expozícia s názvom Soľnobanské čipky sprístupňuje návštevníkom segment materiálnej kultúry, korene ktorého  siahajú do konca 16. storočia s kontinuálnou tradíciou dodnes.

Čipka ako ochranno-dekoračný prvok  odevu sa v okolí Soľnej Bane začína šíriť medzi ľudom na prelome 16. a 17. storočia vďaka rodu Šóšovcov (Soós). Tradícia hovorí o čipkárkach z Talianska, ktorých úlohou bola príprava vena pre nevesty zo spomínaného rodu. Remeslu, či skôr umeleckému remeslu, sa však priučili aj ženy baníkov i remeselníkov a paličkovaná čipka, ako vedľajšia forma zárobku, začala naplno prekvitať. Na taliansky pôvod paličkovania poukazuje okrem dodnes využívaných vzorov aj pôvodný názov „cingerľa“, odvodené od talianskeho „cingere“, čiže obklopiť, obložiť, podobne ako „klauzurína“, ktorým sa označuje zachytávanie nite o špendlík pri pletení „pikotiek“. 19. storočie prinieslo nástup priemyselne vyrábaných látok, ako aj ústup tradičného ľudového odevu a zdobené čepce časom vystriedali „chustky“ (šatky). Čipkárky však prispôsobili svoj sortiment novým podmienkam a možnostiam, čím zachovali tradíciu paličkovania v regióne Šariša aj pre ďalšie pokolenia.

Samotná expozícia ponúka návštevníkom možnosť zoznámiť sa so soľnobanskou čipkou v jej rozličných umelecko-remeselných prevedeniach, farebných variáciách, ornamentoch a formách. Od tradičného čipkovaného čepca, cez prikrývky, závesy a obrusy, až po dekoratívne dečky a okolká (uzavreté rámiky s výzdobou vo vnútri).

{gallery}ex_cipka{/gallery}

Expozícia začína všeobecným úvodom o platidlách, kde na prvých paneloch vystavujeme najstaršie nálezy mincí z Prešova a okolia a mince viažúce sa k regiónu. Najstaršou je keltská tetradrachma z 2. pol. 2. stor. pr. Kr. Vzácne sú rímske cisárske strieborné denáre z prelomu letopočtov z hromadného nálezu na Mičurinovej ulici v Prešove. Zlaté dukáty dopĺňajú vzácne núdzové platidlá z obdobia protihabsburských stavovských povstaní – polturáky razené v Prešove – Eper bloky a papierové platidlá z revolučných rokov 1848-1849 tlačené aj v Sabinove. Základ expozície tvoria tématické celky venované korunovej mene od jej vzniku r. 1892.

Okrem rôznych nominálov mincí Františka Jozefa I. si môžeme všimnúť aj ich umeleckú a dokumentačnú hodnotu – vývoj portrétu v numizmatike.Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku ČSR si naša republika ako jediná vybrala názov meny KORUNA. V prvých rokoch boli platným obeživom pôvodné bankovky a mince, okolkované platidlá a prvé československé papierové platidlá a mince. Národná banka československá začala od r. 1926 emisiu vlastných bankoviek.

V období Slovenského štátu už r. 1939 bola zavedená vlastná mena slovenská koruna Ks. Vydaná bola zaujímavá bankovka 2000 Ks, jediný náš nominál 2000, ktorá platila 66 dní. Dekrétom prezidenta republiky z 1.11. 1945 bola zavedená nová mena – československá koruna – Kčs. No už onedlho počas menovej reformy r. 1953 boli za 3 dni vymenené všetky peniaze v určených pomeroch. Od r. 1990 sa začala raziť minca v hodnote 10 Kčs, ktorá nahradila najviac používanú a poškodzovanú bankovku.Na záver sú vystavené jubilejné strieborné mince, na ktorých sa odrážajú vývojové smery v medailérstve, preto sú zaujímavým artiklom pre zberateľov.

{gallery}100rokov_km{/gallery}

Po piatich rokoch absentovania jedinej celoslovenskej stálej expozície venovanej histórii hasičstva a hasičskej techniky na Slovensku bola 4. mája tohto roku v Krajskom múzeu v Prešove opäť  sprístupnená   výstava s týmto zameraním. Nadväzuje tak na expozíciu Človek a oheň – minulosť a prítomnosť požiarnej ochrany  na Slovensku, ktorá bola pre verejnosť otvorená v prešovskom Múzeu 12.októbra 1978. Vznikla ako výsledok celoživotného zberateľského úsilia popredného činovníka v požiarnickom hnutí Prešovčana Pavla Košíka /1902 – 1981/, ktorý svoju početnú súkromnú zbierku venoval vtedajšiemu Múzeu SRR v Prešove. Stala sa základom nového zbierkového fondu a následne aj stálej expozície.

Expozícia Z dejín hasičstva na Slovensku dokumentuje hlavné vývojové etapy hasičstva a požiarnej ochrany  nielen písomne a fotograficky,  ale predovšetkým jedinečnými trojrozmernými exponátmi.

Okrem ťažkej požiarnej techniky obsahuje ďalšie rôznorodé   materiály, ktoré tvorili súčasť hasičskej výzbroje, ako sú kožené či plátenné vedrá, plátenné objímky, vodné pušky, barlové a vedrové striekačky, trhacie háky, prúdnice a hadice, sacie koše, rozdeľovače, hasiace prístroje, dýchacie a kyslíkové prístroje, dymové a plynové masky, signalizačné a spojovacie zariadenia /poplašné zvony, poľnice, trúbky, píšťalky, fakle, lampáše, telefónne centrály/ a i.. Výraznými hasičskými symbolmi sú zástavy a dobová hasičská výstroj – prilby, uniformy, opasky, sekerky, samaritánske či zdravotnícke pomôcky, ale i  drobné predmety, akými sú vyznamenania, medaily, plakety, odznaky, vlajky a pod.

Expozícia je členená do týchto tematických celkov:

1. Požiarna ochrana v období stredoveku /spôsob hasenia, vývoj hasičskej techniky, požiarne nariadenia../
2. Zakladanie dobrovoľných hasičských zborov /druhá pol. 19. storočia – rok 1918/.
3. Hasičská výstroj a výzbroj do roku 1918.
4. Organizácia a vývoj hasičstva za I. ČSR a Slovenskej republiky do roku 1945 /vznik Zemskej  hasičskej jednoty na Slovensku a okresných hasičských jednôt, Hasičský dom v Martine, samaritánska činnosť, asekuračná činnosť, cvičenia, kurzy, posvätenia striekačiek, zástav, kultúrno-osvetová činnosť, motorizácia požiarnej techniky, významné dobové požiare a i./.
5. Hasičstvo po roku 1948.

{gallery}hasicstvo_sk{/gallery}