Prvá zachovaná písomna správa o meste z roku 1247 sa týka sporov nemeckých osadníkov Prešova s bardejovskými cistercitami ohl'adom hraníc chotára. V roku 1299 získava Prešov, Veľký Šariš a Sabinov mestské privilégiá od Ondreja III. V tomto období je už mesto súdne i správne nezávislé od šarišských županov. Orgány mestskej správy sa rozširujú a ustal'ujú, mesto získava od Ladislava V. v roku 1453 erb, používa svoju pečať, pokračuje vo výstavbe opevnenia - stáva sa významným stredovekým mestom so všetkými atribútmi prosperujúceho slobodného král'ovského mesta.

Z pokolenia na pokolenie- história materiálnej a duchovnej kultúry Šarišskej dediny.

Historické územie Šariša je neprerušovane osídľované od Slovanského obdobia. V 13.st je toto územie osídľované nemeckými kolonistami a v 14. st. severozápadnú karpatskú oblasť ovplyvnila kolonizácia podľa valaského práva, ktorá v regióne Šariša doznieva ešte v 18. st. Ľudová kultúra tohto regiónu si udržala svoj pôvodný poľnohospodársky charakter, doplnený čiastočne o chov dobytka a oviec.

Salašníctvo, na Šariši „bačovstvo“, je karpatský spôsob chovu oviec, ktorý prenikol koncom 14. storočia do Šariša ako valašská kolonizácia. Pôvodnými nositeľmi a šíriteľmi tejto pastierskej kultúry boli Valasi a Karakačania, na Šariši Rusíni..

Záver expozície  dejín mesta Prešova je venovaná významnej osobnosti, hudobnému skladateľovi, pedagógovi a organistovi Mikulášovi Moyzesovi, ktorý najplodnejšie obdobie svojho života prežil v Prešove /1908 – 1944/. Pri vzniku ČSR ako predseda Slovenskej národnej rady v Prešove organizuje slovenské školstvo, kultúru, hudobný a spoločenský život. Bol správcom štátneho učiteľského ústavu, profesorom hudby a vedúcou osobnosťou kultúrnych spolkov v Prešove i na Slovensku.

V interiéri vstupnej siene, na poschodí mestského paláca Rákociovcov, je pôvodná renesančná architektúra /stĺpy, klenby, krb/ zo 17. storočia. Nábytok z polovice 18. storočia je zastúpený dvoma komodovými sekretármi tabernákulového typu. Z konca 18. storočia je intarzovaný stolík a tiež súprava sedacieho nábytku so stolíkom. Nábytok z 19. storočia je zastúpený empírovou súpravou dvoch kresiel a stolíka s ebenovou dyhou a intarziou, drevenou truhlicou s bohatou rezbárskou výzdobou, kreslo s vyšívaným čalúnením a kreslom zdobeným portrétmi významných osobností uhorských dejín vyrobené pri príležitosti osláv milénia.

Expozícia je už sprístupnená verejnosti a rozšírená o výzbroj a výstroj z 2. svetovej vojny

Odkedy človek začal používat' nástroje, boli medzi nimi také, ktoré sa dali použit' ako zbrane. Spočiatku slúžili predovšetkým na lov, neskôr sa začalo bojovat' o majetok, hranice, územia. Expozícia dokumentuje vývoj ručných palných zbraní a pobočných chladných zbraní od 16. storočia do 20. storočia. Vyčlenené obdobie je na jednej strane ohraničené najstaršími exponátmi, ktoré múzeum vlastní, na druhej strane prudkým rozvojom priemyselnej výroby zbraní pre potreby armád koncom 19. storočia. Výstava umožňuje spoznat' druhovú rozmanitost' exponátov,technický vývoj, ale aj remeselnú zručnosť a umelecké cítenie výrobcov.

Historické hodiny predstavujúce spojenie vedy a umenia majú od samého začiatku nielen technickú, ale aj estetickú funkciu - merať čas čo najpresnejšie a svojím vzhľadom priťahovať pozornosť ľudí. Meranie času bolo predmetom záujmu človeka už v staroveku, kedy si ľudia určovali čas podľa slnka a hviezd. Prvými prístrojmi na meranie času boli rôzne typy slnečných, vodných, pieskových, ortuťových či sviečkových hodín. Mnohé z nich pretrvali až do novoveku (napr. slnečné alebo presýpacie hodiny). Tieto elementárne prístroje na meranie času boli nahradené vynálezom kolieskových mechanických hodín, ktorých vývoj sa uberal od najstarších mohutných železných vežových hodín a orlojov v 13. – 14. storočí, k prvým interiérovým hodinám, ktoré sa objavili na začiatku 15. storočia. Výrobcovia hodinových strojov a výrobcovia hodinových skriniek úzko spolupracovali až do konca 17. storočia. V 18. a 19. storočí s rozvojom hodinárstva sa začali špecializovať.

Národopisná expozícia s názvom Soľnobanské čipky sprístupňuje návštevníkom segment materiálnej kultúry, korene ktorého  siahajú do konca 16. storočia s kontinuálnou tradíciou dodnes.

Čipka ako ochranno-dekoračný prvok  odevu sa v okolí Soľnej Bane začína šíriť medzi ľudom na prelome 16. a 17. storočia vďaka rodu Šóšovcov (Soós). Tradícia hovorí o čipkárkach z Talianska, ktorých úlohou bola príprava vena pre nevesty zo spomínaného rodu. Remeslu, či skôr umeleckému remeslu, sa však priučili aj ženy baníkov i remeselníkov a paličkovaná čipka, ako vedľajšia forma zárobku, začala naplno prekvitať.

Expozícia začína všeobecným úvodom o platidlách, kde na prvých paneloch vystavujeme najstaršie nálezy mincí z Prešova a okolia a mince viažúce sa k regiónu. Najstaršou je keltská tetradrachma z 2. pol. 2. stor. pr. Kr. Vzácne sú rímske cisárske strieborné denáre z prelomu letopočtov z hromadného nálezu na Mičurinovej ulici v Prešove. Zlaté dukáty dopĺňajú vzácne núdzové platidlá z obdobia protihabsburských stavovských povstaní – polturáky razené v Prešove – Eper bloky a papierové platidlá z revolučných rokov 1848-1849 tlačené aj v Sabinove. Základ expozície tvoria tématické celky venované korunovej mene od jej vzniku r. 1892.

Po piatich rokoch absentovania jedinej celoslovenskej stálej expozície venovanej histórii hasičstva a hasičskej techniky na Slovensku bola 4. mája tohto roku v Krajskom múzeu v Prešove opäť  sprístupnená   výstava s týmto zameraním. Nadväzuje tak na expozíciu Človek a oheň – minulosť a prítomnosť požiarnej ochrany  na Slovensku, ktorá bola pre verejnosť otvorená v prešovskom Múzeu 12.októbra 1978. Vznikla ako výsledok celoživotného zberateľského úsilia popredného činovníka v požiarnickom hnutí Prešovčana Pavla Košíka /1902 – 1981/, ktorý svoju početnú súkromnú zbierku venoval vtedajšiemu Múzeu SRR v Prešove. Stala sa základom nového zbierkového fondu a následne aj stálej expozície.